v7kraska

Do farnosti prišiel nový kňaz. Popri všetkých ostatných, ktorí už na fare sú. Chýry o ňom neboli ani trocha lákavé. Keďže bol vo vedľajšej faronosti, mala som "klepy" z prvej ruky, lebo ľudia tam prestali chodiť do kostola a chodili k nám. Ale aj napriek upozorneniam viacerých "ovečiek" som povedala, že mu dám šancu. Mne nič neurobil, tak prečo by som mala byť hnusná.

A tak aj bolo. Prišiel, slušne som sa pozdravila, pri stretnutí som sa spýtala ako sa mu u nás páči, ako vo farnosti a bla bla... typické otázky, ktoré bežne dávam kňazom. Prvá komunikácia prebehla viac menej bez komplikácií, až kým sme sa nestretli v práčovni....

-"Pozdrav Pán Boh"
- "Pán Boh daj, pán kaplán."
- "Čo vy tu robíte?"
- "Pracujem, žehlím. Vo voľnom čase sa starám o jedného vášho spolubrata."
- "To je fajn, tak idem aj ja po veci."

a tak to priniesol. Neviem čo čakal. Pleskol mi ten kôš s prádlom k nohám. Keď som sa naňho pozrela a žehlila ďalej zostal prekvapený, prečo to nedám hneď prať. Nedám, prečo by som mala? O jedného kňaza už sa starám, skutočne nemám čas na viacerých... Aj to, že sa starám o toho jedného vnímam ako hriech, lebo to ide na úkor našej rodiny. Maco ma doma čaká a ja žehlím cudziemu chlapovi. Ale ok, treba priniesť aj obetu. 

Tak urazený dôstojný pán schmatol kôš a začal ládovať veci do jednej z dvoch práčok. Hovorím, že tá práčka je súkromná. Tá druhá je farská. Tak isto aj pracie prostriedky sú podelené pri tých práčkach.

Bez hanby tam tlačil tie veci ďalej a na mňa je urazený.

A tak sa pýtam, urobila som niečo zle? Je zlé, že som konečne raz povedala nie a uprednostnila svoju rodinu? Že som ho upozornila, že bez dovolenia a opýtania používa cudzie veci a nosí sa po fare ako páv, akoby bola jeho? Mala som byť ticho, mám byť do budúcna ticho, ale sa mám vzoprieť kňazovi?